Do nového roka vstúpili Priessnitz presne tak, ako zakončili aj ten predchádzajúci, teda vypredaným koncertom. Po Račím údolí im tento raz aplaudoval pražský Lucerna Music Bar, kde formácia okolo Jaromíra Švejdíka zahrala 18. januára spoločne s Tata Bojs na benefičnom Koncertě (NEJEN) pro šumavskou divočinu č. 7. V rámci viac ako dvojhodinového vystúpenia. Priessnitz potešili fanúšikov ako staršími skladbami, tak i radom noviniek z minuloročného albumu Beztíže vrátane piesne Daleko, ku ktorej kapela pri tej príležitosti predstavila 360 ° videoklip.
Viac o samotnom albume a jeho ťažiskových témach sa dočítate v našom generic interview s Jaromírem Švejdíkem a Petrem Kružíkem.
Už dopredu ste avizovali, že album Beztíže bude vašou poslednou vydanou doskou. Nie je to predčasné?
Jaromír Švejdík: Nie. Jednoducho to tak cítim. Každý už žijeme inde, stále horšie sa schádzame, a kým by vznikla ďalšia nahrávka, ubehlo by možno aj desať rokov. Sám som kedysi hovoril, že rock'n'roll už po päťdesiatke robiť nechcem - a aj tú som už prekročil. Pokiaľ kapela nefunguje pravidelne, býva stále ťažšie a stresujúcejšie ju potom dávať dokopy.
Petr Kružík: Navyše, nebavili sme sa o nejakom konci kapely - koncertovať budeme naďalej, kým to nás i ľudí bude baviť. Len už asi cítime, že nemáme energiu pokúšať sa prekonať túto nahrávku. A robiť ďalší album s vedomím, že by bol horší, než ten predchádzajúci, nemá zmysel.
Priessnitz sa vo svojej tvorbe vždy hlásili a nechávali inšpirovať územím Sudetov, čo je dnes veľká téma pre celý rad mladších hudobníkov. Je výhodou, že máte pred nimi náskok?
Jaromír Švejdík: Určite. My sme od začiatku tvrdili, že je pre nás dôležité hľadanie identity, koreňov a vzťahu k jesenickému kraju. Všetci, ktorí sme tam vyrastali, hľadáme svoje dôvody, prečo odtiaľ neodchádzať a ako zaplniť prázdnotu, absenciu pamätníkov a napríklad folklóru, ktorá tam po odsunutých Nemcoch zostala.
Všetky naše piesne a príbehy sú malé čriepky, ktoré sa o to snažia. Možno aj preto sme vždy mali najviac poslucháčov a priaznivcov na severe Čiech, v podobne vyhnaných oblastiach.
Darí sa vám to? Ono nachádzanie koreňov?
Jaromír Švejdík: Myslíme si, že áno. Na albume Beztíže je už naša identita pevne daná. Nemáme žiadne pochybnosti o tom, kam patríme a dúfame, že z tých pesničiek je to aj cítiť. Hoci sám teraz žijem v Prahe, ten kraj pre mňa zostáva zásobárňou nápadov a inšpiráciou, prejavuje sa vo všetkom, čo robím. Naďalej sa cítim byť Horným Slezanom a stále je to srdcová záležitosť.
Ako sa to prejavilo pri vzniku nového albumu?
Jaromír Švejdík: Opäť sme ho skladali kolektívne. Petr prichádzal so základnými hudobnými nápadmi a ja som robil melodické linky k spevu. Tie sme potom všetci spoločne dokončovali. Vznikalo to pomaly a ťažko. Texty väčšinou píšem, až keď je skladba hotová, aby som sa vcítil do atmosféry songu. Keď pracujem na komiksoch, gitaru mám vedľa stola a pomáha mi to relaxovať. Pesničky majú potom zväčša atmosféru komiksov, pri ktorých vznikali.
Jaromír v čase, keď sa rodil nový album Priessnitz, býval k videniu na pódiu vedľa spomínaných Umakart aj s Kafka Bandem. Čomu sa venovali ostatní?
Petr Kružík: Bubeník Zdeněk hrá nielen s Kafka Bandem, ale aj s ďalšími asi štyrmi kapelami. Nič iné mu ani nezostáva, keď sa chce ako muzikant uživiť. Ja žiadnu bočnú kapelu nemám, autorsky píšem iba pre Priessnitz. No občas som skladal hudbu pre film, pre divadlo, sprevádzal som nemé filmy i Járu Rudiše pri jeho čítaniach. Teraz ma čaká muzika k jednému dokumentu.
V akej zostave vystupujete na koncertoch? V posledných rokoch s vami na pódiu už pravidelne hosťoval aj klávesista Tata Bojs Jiří Hradil...
Jaromír Švejdík: Toto sme riešili pomerne intenzívne. Jura je veľmi vyťažený, hrá s niekoľkými kapelami a stávalo sa nám, že na niektoré dôležité koncerty nemohol prísť hrať. Takže sme ho postupne nahradili a teraz na koncertoch na klávesy hrá pôvodne trubkár Lukáš Morávek. A tiež sme povolali späť nášho bývalého spoluhráča, gitaristu Dušana Oravca, ktorý aktuálne žije v Nemecku. Okrem nás dvoch figurujú v zostave aj Zdeněk Jurčík na bicích a Peter Víša na basgitaru. Takže na pódiu je nás dohromady šesť.
Priessnitz kedysi začínala ako gotická, temná kapela, až neskôr sa objavili optimistickejšie hity typu Děláže. Mali ste v prípade nového albumu snahu byť ešte otvorenejší?
Petr Kružík: Ten vývoj je prirodzený a prípadné posuny prichádzajú nebadane. My sme nikdy nemali tendenciu plánovať a snažiť sa o príjemnejší zvuk. Ale asi je pravda, že ten sound je postupom času priezračnejší, už som nemal potrebu nahrať cez seba dvadsať gitár ako kedysi.
Jaromír Švejdík: Pracovný názov bol „Hand Made". Ručne urobená doska. Dopredu bolo jasné, že potrebujeme veľké a priestranné štúdio, ktoré je akusticky pre podobne nadupaný zvuk nevyhnutnosť. V obývačke sa takýto album nahrať nedá.
Budete mať album aj na vinylovej platni, ktorá je v súčasnosti opäť veľmi obľúbená?
Jaromír Švejdík: Takýmto otázkam čelíme na Facebooku pravidelne. A ja vždy so smiechom odpovedám: „Keď bude škvára, tak určite". Vinyl by sme, však mali radi. Vhodná príležitosť na vydanie by mohla nastať, keď budeme pokračovať s koncertami na jar. Nie je kam sa ponáhľať. Napriek tomu, že vinyl je cool, tento projekt sme graficky primárne vymysleli a výtvarníka Petra Babáka oslovili pre to, že sme „cédečková kapela". Aj keď v čase, keď sme vznikli, boli bežné gramoplatne a kazety. Album je tak pre nás poctou aj tomu médiu, ktoré zrejme tiež čoskoro skončí alebo bude len doplnkom k digitálnym nahrávkam.
Album Beztíže má vskutku atypický obal. Jeho rozmer DVD a skutočnosť, že každý kus je unikátny, bol nápad výtvarníka?
Jaromír Švejdík: Vždy sa snažíme dať poslucháčovi niečo navyše - aby mal doma určitý artefakt, originál. Povedali sme to aj Petrovi Babákovi. A on sa toho chopil až takmer punkovým spôsobom. Navrhol, že ten obal všetci ručne „počmárame" a nikdy tak nebudú dva obaly totožné. Bolo to náročné, ale skvelé! Nešlo o dokonalosť, ale autenticitu, pričom o tú sme sa snažili aj na nahrávke.
Ako to prebiehalo technicky? Predstavujem si, ako ste sa zišli celá kapela u niekoho v byte, otvorili fľašu a začali pomaľovávať obaly...
Jaromír Švejdík: Pracovne sme to nazvali „šklbanie peria". Robili sme to ako tie babky, ktoré sa pri tom vždy večer zišli a zároveň sa pekne porozprávali. Lenže my sme sa k tomu debatovaniu zišli v sobotu a pomaľovali prvú sériu obalov, čo bolo tisíc kusov. Mali sme také šablóny a Petr Babák na nás dohliadal, aby tam neboli úplné blbosti. Podobne, ako sa mi ten pocit beztiaže spája s detstvom, aj výroba mi trochu pripomenula detskú hru. Volala sa Inspiro a pomocou šablón pri nej vznikali rôzne obrazce.
Okrem tradične melancholických skladieb sa na album dostali aj vyložené hitovky, ktoré by mohli zaznieť v ľubovoľnom rádiu. Máte ešte ambície osloviť širšiu poslucháčsku obec?
Jaromír Švejdík: Pieseň Mrzáci mi od začiatku znela ako jasný hit, až som sa sám seba pýtal, či by som názov nemal zmeniť na niečo príjemnejšie, aby nikto nemusel prípadne hovoriť: „A teraz vám zahráme mrzákov". Potom sme to nechali, pretože tak to v tej pesničke skrátka je. Pozorujem, že rozptyl poslucháčov je stále širší a na koncerty chodia aj takí návštevníci, ktorí by na nás skôr neprišli. Súvisí to zrejme s tým, že sa spoločenská tolerancia posúva vpred. Keď sme nedávno účinkovali v televíznom programe Combo, dostalo sa mi veľa nečakaných reakcií. Išiel som napríklad s dcérou k lekárovi a tam mi jedna pani, ktorá nás evidentne poznala, povedala: „Nevedela som, že hráte také pekné pesničky! Ja som si vždy myslela, že ste taká temná kapela... "
