Vytvoriť zaujímavý filmový plagát , ktorý priláka do kín čo najviac divákov býva často pre tvorcov tvrdý oriešok. Režisér snímky Betlehemské svetlo Jan Svěrák to však nenechal na náhodu. Oslovil renomovaného dánskeho ilustrátora Madsa Berga, ktorý si vo filme obľúbil situáciu, kde hlavý hrdina stvárnený Zdenkom Svěrákom sedí v rakve. A tak už čoskoro diváci uvidia na plagátových plochách svojich kín nie úplne tradičný ilustrovaný plagát.
„Na filmových plagátoch dnes prevažujú fotky hercov, tak sa mi zdalo osviežujúce urobiť filmový plagát iba maľovaný. S otcom v hlavnej úlohe si to môžeme dovoliť, náš divák ho totiž pozná aj keď je len v siluete z profilu ako anglická kráľovná na známke,“ zveril sa so svojím rozhodnutím pojať filmový plagát snímky Betlehemské svetlo inak jeho režisér Jan Svěrák.
A prečo sa rozhodol osloviť práve dánskeho umelca? „Pôvodne sme chceli film nakrúcať ako medzinárodnú koprodukciu. Hľadal som preto dánskeho tvorcu, aby sme splnili podmienky spolupráce. A našiel som napríklad charizmatickú herečku Patriciu Schumann do úlohy záhadnej Ludmily obdarenej nadprirodzenými schopnosťami. A potom ma pri brázdení internetom oslovili retro art deco grafiky Madsa Berga,“ dodal Svěrák.
Že filmový plagát často rozhoduje o tom, či sa diváci na film vydajú alebo nie, vedia tvorcovia už dlho.
Cez to všetko by dnes iba menšia časť tých českých uspela vo svetovom meradle. Ilustrátor Mads Berg ale akoby nadviazal na zlatú éru českého filmového plagátu, ktorá od 60-tych rokov minulého dokázala plagáty povzniesť na umelecké diela. Jan Svěrák v tomto prípade nechal dánskemu umelcovi voľnú ruku. „Poslal som do Dánska scenár a Mads Berg si v zamiloval scénu, kde môj otec sedí v rakve a chcel ju na plagát namaľovať. Prišlo mi to najprv ako rúhanie, ale musel som súhlasiť s Madsom , že to vystihuje čierny humor i fantastično Betlehemského svetla. A že tieto situácie v našom filme skutočne sú. Potom sme už len na diaľku riešili, aby bol otec v kresbe k spoznaniu a aby bolo jasné, že to v čom sedí, nie je loďka ani kufor,“ popísal vznik plagátu režisér.
O FILMU
Nový film otca, syna a už i vnuka Svěrákových dorazí do slovenských kín 10. marca 2022. V Betlehemskom svetle režiséra Jana Svěráka sa predstavia v hlavných úlohách okrem Zdeňka Svěráka a Daniely Kolářovej tiež Ondřej Vetchý, Vojta Kotek, Tereza Ramba, Vladimír Javorský alebo Jitka Čvančarová.
Inšpiráciou pre vznik scenára boli Janovi Svěrákovi obľúbené poviedky Zdenka Svěráka. „Baví ma, že sa postavy z rôznych poviedok vo filme stretávajú v nových nečakaných situáciách. Pre film je to stmeľujúci prvok a pre divákov to bude zábavné,“ vysvetlil Zdeněk Svěrák, ktorý v tejto komédii s prvkami magického realizmu servíruje univerzálne otázky ľudského života s nadhľadom a humorom. „Nič lepšieho než humor proti smútku nemáme,“ uviedol Svěrák tak trochu s odkazom na dnešnú neveselú dobu.
„Je to veľmi farebný film, nič také sme ešte nerobili. Ale všetko je raz prvýkrát, "zveril sa kameraman snímky Vladimír Smutný. „Dali sme každej postave a jej príbehu vlastnú škálu farieb. Dodržujeme je v kostýmoch, rekvizitách i vo farbách dekorácií. Ako sa spolu postavy a ich príbehy stretávajú, vznikajú z toho nové a často naozaj krásne kombinácie. Náš film je komédia plná fantázie a takýto žáner si o farebnú opulentnosť priamo žiada,“ dodal režisér filmu Jan Svěrák.
Obsah :
Starnúcemu spisovateľovi Karolovi Šejnohovi (Zdeněk Svěrák) už písanie nejde ako predtým. Nedokončené poviedky sa mu hromadia v hlave a ich postavy vyliezajú na denné svetlo a dožadujú sa, aby autor pokračoval v deji. Všetci niečo chcú. Fotograf Matěj chce získať nedobytnú magistru z lekárne, pán Bohumil prosí, aby urobil zázrak, automechanik Bakalář by chcel byť liečiteľom. Do toho vstupuje z reálneho sveta Šejnohova manželka, ktorá si myslí, že už by mal písanie nechať a konečne sa venovať jej.
Režie, scenár: Jan Svěrák
Spolupráca na scenári: Zdeněk Svěrák
Producent: Biograf Jan Svěrák
Koproducent: Česká televize, Portobello Pictures
Kamera: Vladimír Smutný
Strih: František Svěrák
Hudba: Ondřej Soukup
Námet: Zdeněk Svěrák
Obsadenie : Zdeněk Svěrák, Daniela Kolářová, Vojtěch Kotek, Tereza Ramba, Patricia Schumann, Jitka Čvančarová, Vladimír Javorský a ďalší.
Distribútor: Magic Box Slovakia
Premiéra: 10. marca 2022
Dĺžka filmu: 99 min.
Jan Svěrák
Po piatich rokoch sa vraciate s filmom na veľké filmové plátno? Tentokrát s komédiou. Je to žáner, ktorý vám ide, je vám blízky?
Komédia je ťažký žáner, nemám odvahu povedať, že by som ju vedel, ale niektoré veci som sa už dozvedel. Napríklad že je dobré mať hercov pokope, aby sa divák mohol pozerať na toho, kto rozpráva vtip a zároveň videl ďalšie postavy, ktoré ho možno práve nechápu. Aby tam bola interakcia. Nakrúcať v širších súvislostiach, aby mal divák pocit, že on sa rozhoduje, koho bude na plátne sledovať a bavil sa tým, že vtip sám odhalí. Ten moment „aha!“ nás na vtipe najviac baví. Tiež sa mi potvrdilo staré pravidlo, že keď sa smeje štáb pri nakrúcaní, tak to väčšinou na plátne také vtipné nie je. Na našom nakrúcaní veľmi zábavy nebolo, tak mám nádej, že bola uchovaná pre to plátno.
Znovu ste spolupracovali so svojím otcom , aké to bolo tentokrát?
Otec mal výbornú náladu a rovnako bol vo výbornej kondícii. Keďže boli zatvorené divadlá , dlho nehral a tak sa tešil do práce. Nenapadlo nás, že ešte budeme spolu robiť film, a už vôbec nie, že by v ňom hral hlavnú rolu. Tak to bol pre nás oboch taký nečakaný darček. Otec sa vraj každý deň do práce tešil, ale myslím si, že domov chodil „hotový“ ...Mal som niekedy pocit, že ho trápim, keď mal urobiť štyri veci naraz, nezabudnúť kam sa pozerať a pritom nepopliesť text. Sám by som to nedokázal, tobôž v jeho veku....Skoro každý deň som sa mu ospravedlňoval, že som po ňom vybehol, keď sme opakovali záber a on vždy niečo zabudol urobiť. Ale on to znášal veľmi trpezlivo a radoval sa, že ešte môžeme byť spolu a on môže ešte hrať. A mňa v tom okamžiku prešlo všetko zúfalstvo a hnev, keď som ho takto videl.
Vo filmu ho dokonca pochováte, nebral to osobne?
To je našťastie scéna, ktorú si sám vymyslel. Je v jeho poviedke Ruslan a Ludmila a ja som sa toho dosť bál. Predsa len je to symbolika a strkať vlastného otca do truhly je nepríjemné a nevhodné. Našťastie je to komická scéna a tým pádom to bolo znesiteľnejšie. Otec mal pod sebou vyhrievanú deku a dokonca nám v tej truhle aj zaspal, tak sa tam dobre cítil. Mimo záber dostal na prsia vyhrievacieho medvedíka a na hlavu čiapku, tak vyzeral aj roztomilo. Hovoril som si , že keď sme nakrúcali v krematóriu, tak sme sa prvý deň báli a za týždeň sme si už zvykli. Boli sme tam ako doma a zvykli si, že smrť je súčasť života. Na to by sme si mali zvykať, pretože smrti sa nevyhne nikto.
Tentokrát máte ale na pľaci oveľa viac Svěrákov, než iba otca …
Čírou náhodou sa na tomto filme stretli štyri generácie Svěrákov. Zdeněk hrá, ja režírujem , môj syn František film strihá a mladší syn Ondra robil druhého mikrofonistu. Poučili sme sa od Ládi Smoljaka, že je dôležité nakrúcať vlastnú rodinu do filmu, pretože domáce archívy sa málokedy prezerajú, ale keď sa film vydarí , ide aj po rokoch v televízii a my môžeme vzdychať – to je náš František, v Koljovi, maličký , ten čo jazdí hrobárovi na lopate! Alebo naša Kačenka, dnes maminka vnúčatiek, hrala na piano v Koljovi ako žiačka pani Zázvorkovej... No a tak sme dnes vzali vnúčatá, dvoch chlapčekov, aby sa tam tiež objavili. Iba na jednu sekundu v rohu obrazu, nesú Betlehemské svetlo, ale sú tam a raz, až z nich budú veľkí fagani, budeme hovoriť :Pozrite, akí ste boli roztomilí! Aj tu platí teória, že režisér vytvára nový svet za rámom plátna a ten svet chce ako dobyvateľ obsadiť svojimi ľuďmi. Takže si vyberá hercov, ktorí sú mu podobní, oblieka ich podobne, vyberá si herečky, ktoré by chcel mať za ženu alebo ktoré vyzerajú ako jeho dcéry. Takže samozrejme keď obsadím svojho vlastného otca a vnúčatá, tak je totálne obsadenie územia.
Do rodinného podniku sa ale primiešala napríklad aj dánska herečka Patricia Schumann, ako sa to stalo?
To bola náhoda. Na tomto filme sme mali mať dánsku koprodukciu a tak sme potrebovali aj nejakých dánskych umelcov. Zadal som si do Googlu „danish actors“ a hľadal som medzi dánskymi herečkami, ktorá by sa hodila na Ludmilu. Tá v našom filme veľmi málo hovorí , takže to môže byť aj cudzinka, má byť charizmatická, tajomná a ja som nechcel známu tvár. Páčila sa mi ale iba jedna. Zohnal som si jej posledný film a bola v ňom výborná! Tak sme si zaskajpovali a ruka bola v rukáve. Tereza Voříšková jej pomocne nahovorila vety, ktoré bude hovoriť , pomaly česky a ona sa to pomocou našej ambasády v Kodani naučila. Finálny hlas jej napokon dala Nela Boudová, pretože Tereza hrá vo filme postavu nedostupnej lekárničky a keby nadabovala aj Ludmilu, tak by v tom divák mal zmätok. Toto všetko sme pôvodne robili kvôli dánskemu grantu, ktorý sme nakoniec nedostali. Ale bolo mi ľúto Patrícii povedať, že si nájdeme niekoho iného. Tak prišla dánska herečka, zahrala Ludmilu a bola skvelá.
Dôležitú úlohu hrá i prostredie, v ktorom sa film odohráva. Ako zložité bolo nájsť tie správne lokácie?
V Horních Počernicích sme našli dom, ktorý bol prázdny a ktorý nám vyhovoval, pretože sme ho mohli zariadiť tak, ako sme chceli. Vymaľovať, vybúrať otvory, ako potrebujeme, dokonca urobiť diery v stenách, pretože keď nakrúcate v skutočnom byte, tak nemáte dosť priestoru pre kameru. Bol to taký poloateliér, kde je výhodou, že za oknami je skutočný priestor, záhrada. A je to samozrejme oveľa lacnejšie, pretože sa to nestavia a nemusí sa toľko svietiť. V niektorých miestnostiach sme skúsili nesvietiť vôbec , to odrazené svetlo zo záhrady sa vo vnútri tak mäkko rozlievalo do tmavých kútov a vytváralo na tvárach hercov určitú intimitu. Toho sme využili a natočili tak vnútorné (niternejší) scény medzi Danielou Kolářovou a otcom, v ktorých by divák mohol vnímať jemnejšie emócie.
Spomenuli ste kameru, tá je v tomto filme špeciálna…
My tento film rozprávame trochu inak. Snažíme sa nebyť klasickí, realistickí, popisní, neísť po tvárach hercov, ale skôr po obrazoch.. Sú to výjavy, symbolické výjavy, také ako nájdeme v mýtoch, legendách, rozprávkach, i tou farebnou štylizáciou sa snažíme o symboliku. Farby sú predsa také symbolické, každý tón má inú vibráciu , svoju frekvenciu a rezonuje v nás s nejakým pocitom – vášne, pokoja, lásky, sebectva, nádeje. A podobne ako tóny hudobné aj farby dokážu znieť „v akordoch“. I s tým sa pokúšame pracovať, snažíme sa každý záber postaviť ako obraz. Keď nevieme, tak si hovoríme, že je to rozorávka, komiks, musíme používať jednouché , archetypálne výjavy a symboly. Ako by to kreslil výtvarník komiksu.
Zdeněk Svěrák
Koľko má z Vás má postava Šejnohu?
Tá postava sa veľmi nelíši od skutočného autora tých poviedok. Šejnoha som ja, len trošku komickejší, prehnanejší než v skutočnosti. Urobí aj pár trapasov, ktoré som ja neurobil…V tom príbehu je veľa autobiografie, ale nie všetko. Vo filme je to tak trochu vyvrtnuté z kĺbov. Napríklad spisovateľ s manželkou. Ja nie som na ženu taký protivný, to by ma hnala. Ale podstata tam je, že utekám k počítaču, aby som písal, a ona by bola najradšej, aby som s ňou pozeral televíziu či vzal ju na výlet. Je tam taká mierna žiarlivosť, on sa viac venuje písaniu než komunikácii s ňou.. To má asi každý chlap, ktorý sa zaujíma o svoju prácu a zanedbáva manželku. Preto ja mimo film píšem iba poviedky a nie romány, To by bol rozvod.
Tento film vznikol podľa všich poviedok , ale scenár napísal bváš syn Honza. Ko sa vám páči?
Áno, napísal si to sám a pekne. Tu sa ukázalo, že je lepšie, keď to dostanú iné oči. Mňa by vôbec nenapadlo vyrozprávať všetky tri poviedky súčasne. A on to ´ťahá cez toho spisovateľa, ktorý si so svojimi postavami nevie rady. A to je na tom to pekné. Zaujímavé, že pri nakrúcaní to komické nie je. Veselohra sa z toho stane, až keď sa tie kúsky zlepia. Keď sa to dostane do kontextu.
Ste spokojný s obsadením filmu?
My sme o tom premýšľali spoločne a ja som s tým finálnym obsadením veľmi spokojný. Všetci si rozumieme, ako by sme boli v rodine. Len ma mrzí, že som nebol pri milostnej scéne, keď Kotek zvedie Voříškovou. To bolo nakrútené bezo mňa. Sú to postava mojej fantázie, takže keby Honza len trochu chcel, tak ma tam dá...Keď Láďa Smoljak režíroval, tak som mu vyčítal, že do filmu obsadzuje svoju rodinu, hrala tam maminka, obaja synovia... ale pozerám, že sme sa tomu neubránili ani my a že sme nasadli ešte silnejší kaliber.
Pred kameru ste sa postavili po päťročnej prestávke. Boli ste hneď zase „doma“, zžili ste sa s kamerou a svojou postavou bez problémov?
Keď po piatich rokoch začnete zase filmovať, tak vlastne ani neviete, kde je kamera, trochu sa je bojíte, ale potom sa už zorientujete odkiaľ vás sledujú.. Moje zžitie s postavou spočívalo v tom , že viem, že nehrám divadlo a nemusia ma počuť na balkóne. Keď päť rokov nehráte, tak zabudnete, že kamera a mikrofón za vás všetko urobia. To zľaknutie, údiv a tak ďalej - vôbec nemusíte počítať s tými balkónmi, aby si toho všimli.
Mali ste nejaké špeciálne pokyny od pána režiséra?
No, nesmel som robiť mladého. To bola taká úloha od Honzu. Keď som videl prvé denné práce, tak som zistil, že stále chodím prihrbeno. Stále. Tak som si povedal, že s tým budem musieť niečo urobiť, pretože vyzerám ako starček. Ale on povedal, že to takto budeme držať. Čiže hrám človeka ešte staršieho, než som. Keď idem hore schodmi, pomáham si zábradlím, keď idem dole schodmi, som rád, že to zábradlie tam je, šúcham nohami v papučiach .. No , pre mňa to nie veľmi dobrý pohľad, keď sa na to pozerám. Ale dával mi základnú radu. Pred každým záberom mi pošeptal do ucha: Hlavne nehraj. Tak som nehral, ja som tam len bol.
Vojta Kotek
Koho vo filme hráte?
Hrám Mateja/ Mária, čo je poviedková postava, ktorú píše pán Šejnoha, spisovateľ, náš stvoriteľ.
Moja postava si v istý moment uvedomí, že by mohla byť písaná aj ostrejšou ceruzkou a že by mala získať pár ostrejších čŕt ako taký strelec.
Potešila vás táto ponuka?
Som rád, že sa mi pošťastilo byť s chlapcami na pľaci! To, že hrám u Cimrmanov , to je sen, ktorý som sa neodvážil ani len snívať. Akosi sa to stalo a to je pre mňa veľkým šťastím a som za to veľmi vďačný. Myslím, že otec ba bol na mňa pyšný.
Vašu filmovú partnerku stvárnila Tereza Ramba, ako sa vám hrá s ňou?
S Terezkou sa mi hrá skvelo. My sme už spolu párkrát nakrúcali, poznáme sa dlho a máme i nejakú partnerskú minulosť, takže to je zábavné, keď sa človek môže oprieť o niečo, čo už s tým druhým človekom prežil. S Terezou sme ale samozrejme dobrí priatelia, čo je vždy fajn. Tie dve postavy majú medzi sebou dosť hádok, a nie že my by sme sa neustále hádali, ale niekedy sa to tiež pošťastilo, takže máme z čoho čerpať. Ale nie, to si robím žarty. Samozrejme všetko je hrané.
Hráte dvojrolu , a tak sa aj vaša vizáž prispôsobila…Aké to bolo bez fúzov?
Keď som sa pri natáčaní pozeral do zrkadla, povedal som si že by som to mal hrať nejako úplne inak a že sme niekde na začiatku urobili chybu a že by som mal urobiť radikálny rez. Tak som urobil radikálny strih. Bolo to hrozné. Keď som vyliezol pre make-up bus, normálne mi začala byť zima na bradu! Vôbec som nechápal, že tie fúzy dokážu takto hriať. Cítil som sa nahý, obnažený a o desať rokov mladší. Nebolo to príjemné. Je príjemné hrať dvojrolu, mne sa to ešte doteraz nikdy nepošťastilo.je to zábavné a výživné. A ja dúfam, že tá premena je dostatočná.
Poznávali vás vôbec kolegovia?
Je pravda, že keď som prišiel na pľac medzi ostatných, tak sa zľakli a hovorili : Ježiši Kriste! Vladimír Smutný ma odmietal ďalej volať Vojtom a hovoril: Teraz si už Matej. Takže snáď to zafungovalo. Už sme len zvedaví, ako túto premenu prijmú diváci. Ale myslím si, že je lepšie keď sa mením z holobriadka na fúzača ako opačne. Mám v sebe obe tieto polohy, obe sú mi vlastné, ale asi je to tým, že častejšie nosí fúzy, takže si s nimi pripadám lepšie. Nie že by som bol nejaký Proutník :-)
Tereza Ramba
Aká je vaša postava v Betlehemskom svetle?
Hrám Vendulu, čo je lekárnička, ktorá si o sebe myslí, že je upätá, ale vďaka Máriovi zistí, že je vlastne vášnivá. Pre mňa to bola veľmi ťažká úloha, Honza si pre mňa vždy pripraví nejakú výzvu, či už to bolo vo filme Po strnisku bosý , kedy som vlastne prvýkrát hrala maminku , alebo tu, keď ma chvíľku po pôrode obsadil do úlohy devätnásťročnej slečny, ktorá tam má jednu nahú scénu za druhou. Jemu však môžem poďakovať, že som sa behom troch mesiacov dostal do formy. Ale bola to veľmi pekná práca.
Ako sa vám nakrúcali tie „nahé“ scény s Vojtom Kotkem?
Myslím, že s kýmkoľvek iným ,než s Vojtom by sa mi nakrúcalo ťažko. My sa poznáme, sme v postate ako rodina a to je pre mňa zásadné. Tým, že som to ešte nikdy nerobila, ale Honza prišiel s tak krásnym, nežným scenárom , som si povedala, že on i kameraman Vladimír smutný si zaslúžia dôveru a že keď už to mám niekedy urobiť, tak poriadne a s Honzom. Som rada, že obsadil Vojtu, pretože sa s ním cítim bezpečne, než s niekým cudzím.
A ako sa vám pracovalo s pánom režisérom?
Nakrúcanie s Honzou bolo náročnejšie, pretože sú s Vladimírom Smutným obaja veľmi vizuálni. Vizuálna stránka dostáva veľa priestoru, čo je dobre, lebo to sa z filmov vytráca a pritom je to veľmi dôležité. I keď pre hercov o to ťažšie, pretože musíme udržať pozornosť dlho na malých plochách.
Ondřej Vetchý
Čo pre vás znamená nakrúcať „so Svěrákovcami“?
To už je pre mňa za tie roky niečo úplne organické, prirodzené. Považujem svoju účasť za svoju povinnosť, byť týmto dvom dospelým mužom k dispozícii. Jediné, čo ma trošku zmiatlo bolo to, keď sme si posledný deň nakrúcania v autobuse vymieňali filmové oblečenie za svoje civilné. Tam mi Zdaněk povedal : „ Som rád, že si bol členom nášho tímu.“ To mi prišlo také smiešne, ani som to nekomentoval, pretože či sa mi to páči alebo nie , tak som členom tímu, ktorý vnímam skôr ako rodinu. Je to už veľa rokov a precizovať to týmto spôsobom mi prišlo prinajmenšom nedostatočné.
Jaká je vaše postava v tomto filmu, liší se nějak od vašich ostatních?
Hrám tam chlapa, ktorý sa volá Bakalář. Je to majiteľ autoservisu, takého komorného, v starom prostredí, je to vlastne taká prvo-republiková továrnička .On tam robí veľa vecí na kolene, je evidentne schopný a šikovný , ale ako by mu to nestačilo , objavil v sebe nejakým záhadným spôsobom liečiteľské schopnosti. A tak osciluje medzi tým m, či má zostať i naďalej iba opravárom aút alebo sa má naplno pustiť do tejto sekundárnej profesie. Počas príbehu urobí veľké rázne rozhodnutie. Myslím si, že v súčinnosti s postavou pána Šejnohy , ktorého stvárňuje Zdeněk Svěrák, je to istým spôsobom taká analógia na hrobára Brože a pána Louku z filmu Kolja. Tá konfigurácia je podobná, ale všetko ostatné je inakšie.
Hrali ste už aj v Honzovom debute Obecná škola, ako sa podľa vás zmenila jeho práca za tých tridsať rokov?
Honza má v podstate veľmi podobný prístup, ako mal, len s tým rozdielom , že zmužnel. V tom dobrom zmysle slova. Stal sa takým uznanejším, jemnejším, myslím si, že lepšie pracuje aj so sociálnou inteligenciou a komunikáciou, Predtým, keď chcel dosiahnuť svoje predstavy, tak vedel byť i razantnejším v presadzovaní , domáhaní a dovolávaní sa toho, čo vyžaduje od interpretov alebo tvorcov, s ktorými spolupracuje. Takto mu to viac svedčí, je mi tým milý. Veľmi si ho vážim, pretože pre mňa priateľstvo znamená aj niečo, čo napríklad on nemal nikdy príležitosť , aj vďaka svojmu nastaveniu, zažiť. Ale vzniklo medzi nami veľké puto, ktoré sme celú dobu pestovali. Minule som ho za to pochválil a on to vyhodnotil tak že ja starnem. Tak to je potom ťažké, keď sa do toho pustíte ,ale ja sa do toho budem púšťať vždy.
Jitka Čvančarová
Aká bola spolupráca s Janom Svěrákom?
Ten scenár je tak krásny a pre herca je to radosť, keď sám pre seba nemusí meniť ani slovo, keď mu to ide samo do pusy, To je za odmenu. Sme zvyknutí, že sa na scenároch pracuje i na pľaci, ale tu človek nemusel meniť ani čiarku, hralo sa to samo. Honza presne vedel, čo chce, vedel prečo to chce, bol zrozumiteľný …Myslím si, že ani nie je možné nerozumieť alebo nepochopiť, hneď je vám jasné , o čo mu ide. A keď sme aj niečo opakovali, tak sme vedeli prečo. Mám ten scenár veľmi rada, veľmi sa mi páči. A myslím, že ľudia budú nadšene hltať niečo tak vzťahotvorného, láskyplného, vľúdneho , milého , ale zároveň smutného a tragického. No, je to život, život tak, ako je.
Vaším hereckým kolegom bol chlapec s Downovým syndrómom, ako sa vám s ním hralo?
Ja už celkom dlho pracujem s deťmi s rôznymi hendikepmi , 15 rokov sa pohybujem v neziskovom sektore a v charite vôbec, takže to pre mňa nebola úplne novinka. Martin , ktorý hrá Vojtu, bol veľmi šikovný a tvárny, až ma prekvapilo, že nie je unavený, pretože byť na pľaci je veľmi náročné.
Pamätať si všetky tie veci a opakovať ich rovnako, je pre nefilmára naozaj ťažké. Je to taký maznačik syn, je veľmi kontaktný a ja mám obrovskú radosť, že nám to tak fungovalo.
Vladimír Javorský
Koho v tomto filmu stvárňujete?
Je to tatík, asi suchár, ale ako v každom suchárovi a v každom človeku je v ňom kúsok človečiny,
Ktorá má šancu vyjaviť sa. Keď som čítal predošlú verziu scenara, hovoril som Honzovi, že mi to veľmi pripomína film y Woodyho Allena, Také to, keď je človek zároveň in a zároveň out, je tam veľa štýľov, žánrov ako Mocná Afrodita. Toto ma na tom veľmi bavilo. bavilo.
Ako sa vám pracovalo s Janom Svěrákom?
Od tej doby, čo som videl Kukyho, mám pocit, že Honza je s remeslom ďaleko, s tým, ako krásne vidí film. A naviac ešte spolupracuje s Vladimírom Smutným.... A to nehovorím o tom , že si to dokáže aj sám napísať. Ja na neho pozerám svojím spôsobom s obdivom. Tá príjemná atmosféra na pľaci je tiež veľmi povzbudivá, je mi v tom dobre, to musím povedať.
Prečo si myslíte, že obsadil do roly suchára práve vás?
Asi že som suchár. Hodil ma k Jitke Čvančarovej a asi mu to kontrastné, zaujímavé...Viete, my v rodine máme Vendu, synovca mojej ženy, ktorý má Downov syndróm, takže mi to príde úplne normálne. Navyše sú to ľudia s doširoka otvoreným srdcom a Martin vôbec nie je iný , je proste krásny, je super. Taký normálny chlapec. Tak ako ja som chudý a niekto nosí okuliare, on má Downov syndróm.
